Dejiny osadenstva

Na terén Ziemi Krośnieńskej človek vstúpil už v období mladšej epochy kamennej, o čom svedčia početné nálezy neolitických kamenných náradí. Z toho istého obdobia pochádzajú výrobky nájdené vo Wietrzne, z obsidiánu, svedčiace o tom, že tam bola poludníkovej komunikačnej trasy cez Dukelský priesmyk. Na počiatku našej éry sa región ocitol v orbite vplyvov kultúry rímskej. V niekoľkých obciach sa našli mince s rímskej doby.

V rannom období stredoveku vznikli v okolí Dukly veľké hradiská - pravdepodobne nie len ako obranné miesta, ale tiež osady roľnícke. V X.–XI. st. mala komunikačná trasa cez Dukelský priesmyk veľký význam hospodársky aj politický. Najpravdepodobnejšie tadiaľ prišiel z Maďarska do Poľska v roku 996 sv. Vojtech. Pomalé osídľovanie tohto regiónu pokračovalo z dvoch smerov: od východu na západ postupovalo osadníctvo rusínske, zo západu –smerujúce na východ osadníctvo małopoľské. Veľkou prekážkou hospodárskeho rozvoja týchto terénov boli nájazdy tatarské v 13.stor. ktoré ničili osady a unášali ich obyvateľov do zajatia. Remédium na toto sa stala v XIII. storočí konzekventná osadnícka akcia, akú realizovali na darovaných územiach kláštory (Cisterciáni z Koprzywnice a Benediktíni z Tyńca pri Krakove). Počiatočne v XII.storočí boli osady zakladané podľa tzv. práva poľského, od XIII./XIV. stor. podľa práva nemeckého. Okrem osadníckych kláštorných počínaní zohrali v tej dobe rolu kniežacie a kráľovské nadania zemi rytierstvu (napr. rod Bogoria), ktorými touto cestou posilňovalo terény pohraničia s Ruskom. Ozbrojené pripojenie ku kráľovstvu („Korona“) haličsko-vladimírskeho kniežactva v roku 1340, ktoré vykonal kráľ Kazimír III. Veľký viedlo ku značnému rozvoju osadníctva v krośnieńskom regióne. V dobe kráľa Kazimierza bolo lokovaných niekoľko prvých mestských organizmov, z toho kráľovské Krosno (cca 1348), a tiež Jasło (1365), Jaśliska (1365), Frysztak (1366), Brzozów (1366), Rymanów (1376) či Dukla (1380). Rozkvet osadenstva v okolí Krosna v 14.stor. priviedol na túto zem osadníkov zo Sliezska, z okolia mesta Vroclav /Wrocław/, zo Saska a dokonca Vallónska a Flámska. Osadníci priniesli zo svojich ďalekých zemí svoje civilizačné zvyky, vysokú roľnícku a pestovateľskú kultúru, neznáme v tomto mieste remeselnícke zručnosti, často aj znalosť písania a čítania. Osadníctvo poľské prenikalo do karpatských dolín, kde v XV./XVI. stor. prišli tiež Valasi a so sebou privádzali rusínskych roľníkov. Zakrátko, doposiaľ prázdny, Beskid Niski sa zaplnil pomaly sa rozvíjajúcimi dedinami lokovanými podľa valašského práva.

Posledná etapa rozvoja osadnictwa (XVII w.) znamenala osady priemyslové, hlavne spojené so sklárňami pôsobiacimi do prvej polovice XIX.st. Niektoré osady sa potom stali roľníckymi dedinami.

XVII.st. priniesol však tiež mnoho strát – zničenia, ktoré učinili lisovčíci /ľahká konská jazda -lisowczycy/ 1619, tatarský nájazd v roku 1624, invázia tzv. „potop" švédsky v roku 1657, nápady zlodejov /opryszek/ z oblasti mimo Karpát, nájazdy ruského vojska v roku 1770.

Napriek tomu rozvoj vidieka postupoval v XVIII.st., a predovšetkým premeny v XIX. storočí, kedy okrem iného bolo zrušené poddanstvo (1848), čo sa významne pričinilo k rozvoju lokálnych ľudových kultúr, rastu pocitu skupinovej súnáležitosti, vytvorenia sa vzorov regionálneho stavebníctva, sviatočného oblečenia či prvkov slovného a hudobného folklóru - .

V druhej polovici storočia sa v okolí Dukly rozvinul naftový priemysel. Prvé hľadania sa konali už v roku 1854 v rajóne obce Bóbrka, ktoré viedli Ignacy Łukasiewicz a Tytus Trzecieski. V roku 1868 vznikla baňa v obciach Ropianka, neskôr v Rogi a Równe.

Behom I. vojny svetovej sa okolie Dukly stalo arénou bojov rakúsko uhorského vojska v obrane línie Karpát, ktorú sa snažili dobyť Rusi. Po krvavých bojoch zostali mnohé vojenské cintoríny, dnes väčšinou zrovnané so zemou ťažko identifikovateľné.

Obdobie medzi dvoma vojnami je obdobie rýchleho rozvoja kúpeľov v Iwoniczu i Rymanowie.

Rozvoj osadníctva zastavila II. svetová vojna, behom ktorej bolo zničených mnoho obcí, okupant exterminoval židovských spoluobyvateľov z Rymanowa, Dukly, Jaślisk a Nowého Żmigrodul Boje o Dukelský priesmyk v roku 1944 spôsobili , že dediny v okolí boli zrovnané so zemou.

Po vojne sa začalo presídľovania lemkovských obyvateľov. V období 1945-46 to bola tzv. „repatriácia" na Ukrajinu, formálne dobrovoľná, ale prebiehala pod tlakom rôzneho druhu. V roku 1947 boli Lemkovią, ktorí ešte zostali presídlení nútene v rámci akcie „Wisła" do západojužnej časti Poľska „Ziemie Odzyskane“ /po 2. svet.vojne/, a v opustených dedinách sa osídlili Poliaci. V rokoch 1956-58 sa okolo 100 Łemkov rozhodlo vrátiť do svojej malej domoviny, hlavne do miest: Polany (27), Tylawa (31), Zyndranowa (29) a Barwinek (10).